Kontaktné údaje

Pro mente sana s.r.o.
Vydavateľstvo F
Heydukova 27,
81108 Bratislava
Slovak Republic
Zuzana Okáľová
+421 948 094 674
vydavatelstvo-f@vydavatelstvo-f.sk
O potrebe bludov
f-blog
Napísal Jozef Hasto   
Utorok, 01 Január 2013 14:04

O potrebe bludov

(správa zo služobných ciest)

(Text bol napísaný pre obnovený Kultúrny život  v auguste 1990)

            Pred niekoľkými mesiacmi sme sa traja psychiatri, cestou z Trenčína do Bratislavy, dohadovali, či existuje niečo ako „komunistické bludy“, či totiž ľpenie na komunistických dogmách aj v čase, keď už nie je nutné hrať hru na lojalitu režimu, ktorý tieto dogmy rituálne hlásal, spĺňa psychopatologické kritériá bludu. Naša debata vyústila do terminologických sporov, v podstate sme sa ale zhodli v tom, že poznáme niečo, čo by sme v extrémnom vyjadrení mohli nazvať boľševickými alebo všeobecnejšie totalitárnymi  bludmi. Podobne ako pri pravom blude  prejavuje tento špeciálny typ komunistu neotrasiteľnú istotu svojho presvedčenia, aj keď realita posudzovaná zdravým sedliackym rozumom je s jeho presvedčením v príkrom rozpore. Tento rozpor medzi realitou a ideou nevedie  ku korekcii idey, naopak dochádza k vynaloženiu značnej práce na to, aby človek túto realitu buď poprel, nevidel, ignoroval, alebo aby ju mohol zaradiť do schémy, ktorá mu umožní udržať celý ideologický systém.

Keď sme v priebehu posledných 20 rokov v kruhu priateľov diskutovali o tom, čo vlastne udržuje komunistické režimy pri živote, stretával som sa často s názorom, že vlastne už ani sami komunisti neveria marxisticko-leninskej ideológii a že je tu v hre už len mechanizmus zotrvačnosti, prospechu mocenských štruktúr. Myslím, že je to zjednodušený pohľad, ktorý zanedbáva úlohu subjektívnej reality.

Silu „subjektívnej reality“ by som chcel demonštrovať dvomi príbehmi, ktoré sa možno niekomu budú zdať komické, ktoré však sú súčasne tragickou výpoveďou o reliktoch totality v subjektívnom svete jedincov. Kolega urológ s obľubou používa termín „sedimenty v hlavách“. –Keď  sme nedávno cestou z Heidelbergu do Pforzheimu na konferenciu o psychoterapii a interkulturálnej komunikácii zaviedli s nemeckým priateľom, klinickým psychológom, reč na zmeny u nás a na problém sedimentov v hlavách po komunistickej totalite a položartom som hovoril o komunistických bludoch, môj spoločník si zaspomínal, ako v jeho rodnej dedine sa ešte pred 10 rokmi tajne v starej stodole stretli bývalí vojaci Wehrmachtu /a medzi nimi aj jeho strýko), obliekli sa do starostlivo opatrovaných uniforiem  a vo vyblýskaných čižmách pochodovali sem a tam stodolou. Pred 10 rokmi bolo už Západné Nemecko dávno hospodársky prekvitajúcou demokratickou krajinou. –V týchto súvislostiach sa mi vnucuje spomienka na druhý  príbeh, tentoraz z Leningradu, mesta, kde začala tragédia určite nie nemej krutá než tragédia fašizmu. V posledných 2 rokoch som v tomto meste niekoľko týždňov pracoval so skupinou priemyselných psychológov, ktorých hlavnou náplňou práce bolo pripravovať vedúcich pracovníkov pre efektívnu riadiacu prácu s ľuďmi. Vedúca tohto univerzitného tímu mi zverila neľahkú úlohu: odbúranie direktívne-autoritatívneho štýlu práce psychológov s manažérmi a pomoc pri riešení konfliktov v tíme, ktoré súviseli s osobnostnou problematikou viacerých jedincov. Popri tejto hlavnej skupinovo-psychoterapeutickej práci ma požiadali o viacero individuálnych konzultácií.

Tak som sa stretol so Sášom a jeho príbehom. Sáša mal 27 rokov, pracoval vo výskumnom laboratóriu, nedokončil vysokú školu. Spôsoboval vážne starosti svojej matke  a priateľke zo strednej školy. Chodil síce do práce a stále patril medzi najpracovitejších v laboratóriu, posledné roky  sa ale správal zvláštne: izoloval sa od rodiny, zatváral sa vo svojom byte, v ktorom mu jedinými spoločníkmi boli laboratórne potkany, matku ani otca a prakticky ani iných návštevníkov nevpúšťal do bytu, ak sa ojedinele stalo, že navštívil rodičov, okrem pozdravu s nimi neviedol takmer žiadne rozhovory, sem-tam bol ochotný sa s niečím zdôveriť svojej priateľke zo strednej školy. Prestal čítať noviny. Odmietal počúvať rádio alebo sledovať televíziu. Čítal len pioniersku a komsomolskú literatúru. Rozhovory so Sášom, matkou a s priateľkou Káťou umožnili pochopiť vnútornú logiku jeho podivínskeho správania, ktoré pri povrchnom pohľade vzbudzovalo podozrenie na autistickú poruchu pri schizofrénnom ochorení. Čím viac  som spoznával Sášov svet, tým viac sa rozplývalo podozrenie na pravú schizofréniu, tým viac, že chýbali špecifické príznaky tohto ochorenia. Jeho duševné rozpoloženie a život však boli nemenej poznamenané ako život schizofrenika. Jeho otec bol žiarivým príkladom obetavého stachanovca, ktorý žil pre svoju prácu, obetoval jej všetok voľný čas bez nárokov na adekvátnu odmenu. Nadšene veril ideálom komunizmu, veril, že buduje najdokonalejšiu spoločnosť, pre ktorú stojí za to dať i život a zodrať sa v práci. Bol hrdý na svoje vyznamenania za statočnú prácu. Matka potlačila svoje pochybnosti o manželových ideáloch, navonok sa mu úplne prispôsobila a Sáša  tak vyrastal v rodine a spoločnosti, ktoré ho priviedli k hlbokej viere, že zmyslom jeho života je obetovať sa pre najdokonalejšiu a najlepšiu spoločnosť, že Sovietsky zväz je nielen vojenská veľmoc, ale aj krajina s najvyššou životnou úrovňou, s najlepším zdravotníctvom, s najlepším zabezpečením sociálnych istôt. Život bol pre Sášu jednoduchým, pokým neprišla perestrojka a glasnosť. Sáša začal odmietať čítať noviny, v ktorých sa začalo písať o rozvrate sovietskeho hospodárstva, demoralizácii spoločnosti, o miliónoch nevinne popravených, o katastrofálne zaostávajúcom zdravotníctve, o tom, že 50% sovietskych nemocníc nemá kanalizáciu a že v iných civilizovaných krajinách je kanalizácia a teplá voda samozrejmosťou. Nemohol sledovať televíziu a počúvať rádio, pretože aj tie boli plné takýchto informácií. Zostával  mu len svet detských kníh, v ktorých bolo všetko ešte nádherné, jednoduché. V nich bolo jasné, čo  je dobré a čo je zlé a ako má vyzerať kladný hrdina. Sáša zotrvával na ideologických „pravdách“, ktoré nasával  počas celej svojej mladosti. Konfrontovanie s pravdou a realitou bolo nad jeho sily. Preštruktúrovanie svojej vnútornej mapy by ho stálo príliš  veľa energie, znamenalo by to riskovať ťažké krízy, depresie  zo straty hodnôt. Znamenalo by to stratiť mapu, ktorá umožňuje jasné odpovede na všetky zložitosti, s ktorými sa človek stretáva pri ceste životom a stáť zoči-voči zložitej realite, ktorá už nie je čierno biela, ale závratne farebná, pestrá, s množstvom odtieňov. I keď  bol Sáša so svojimi názormi bielou vranou v práci, nikto sa mu nevysmieval, ba dokonca vzbudzoval, podľa  popisu Káti, určitý rešpekt, obdiv a snáď aj kvapku závisti, že nepodľahol vnútornému chaosu a uchoval si hodnoty, v ktoré dakedy viac či menej verili aj jeho kolegovia. Odmietanie kontaktu s rodičmi dávalo tušiť, že Sáša v hĺbke svojej duše vedel, že bol zmrzačený, že jeho svet je zúžený, že jeho bludy sú bludy a že sa hneval na rodičov, ktorých lásku v detstve prijímal spolu s ich ideológiou. –Vráťme sa ale domov.

Prečo napriek všetkému, čo spôsobila vláda komunistickej strany a totalitaristická ideológia, volila tak veľká časť obyvateľstva v slobodných voľbách komunistickú stranu? Prečo na predvolebnom  mítingu komunistov v Trenčíne mali väčší potlesk vyhlásenia o vernosti strane, než proklamácie o prerode na modernú ľavicu? Prečo sa človek drží myšlienkových schém, ktoré falšujú realitu? Prečo je človek ochotný sa i zriecť kontaktu s realitou, aby si mohol uchovať myšlienkové štruktúry ťažko odlíšiteľné od bludov?

Myslím si, že niektoré odpovede na tieto otázky možno tušiť z príbehu nacistov tajne pochodujúcich v starej stodole, i z príbehu leningradského Sášu. Kto by nepoznal euforizujúci zážitok zo zániku hraníc vlastného ja, ktoré  sa rozplýva v grandióznom zážitku „my“, keď sa človek stáva súčasťou niečoho väčšieho než je on sám, súčasťou mocnej masy s rovnakým rytmom kroku? Okrem iného je to zrejme tajomná sila tohto zážitku „my“, ktorá u vyslúžilcov aj po 35 rokoch nestratila na svojej príťažlivosti. Nie je to podobná sila, ktorá zosilňuje potlesk pri zmienke o vernosti strane? Človek potrebuje spoločenstvo, v ktorom sa cíti akceptovaný. K takémuto spoločenstvu sa správa podobne ako k matke. Hľadá v ňom bezpečie, oporu  a ono mu niekedy umožňuje i zbaviť sa individuálnej zodpovednosti za svoj život. Súdržnosť takýchto spoločenstiev sa zvyšuje, ak si nájdu spoločného nepriateľa. –Keď sme sa  pri spomínanej ceste  do  Bratislavy traja kolegovia úporne zamýšľali nad príčinami ľpenia na iracionálnych dogmách u konkrétnych ľudí, všimli sme si, že v hre je pravdepodobne i určitá vernosť vlastným rodičom. Zvlášť ťažké je dištancovať sa človeku od ideologických bludov a odhodiť ich ako nepotrebnú veteš, ak by to znamenalo zradiť pamiatku otca alebo matky. Sáša bol tiež v takejto pasci. Myslím si, že významnú úlohu hrá i ľudská potreba orientovať sa, vyznať sa v nekonečnej zložitosti sveta, mať vnútornú mapu, schému, ktorá umožňuje zjednodušene kategorizovať čo je dobré, čo je zlé, čo je čierne, čo je biele, pokrokové, spiatočnícke. Naviac ak schéma ešte implikuje moc nad druhými ľuďmi  a určité privilégia. Je tu ale ešte jeden aspekt. Podobne ako sa u niektorých neurotikov stretávame s obranným mechanizmom ideologizácie, ktorý má prijatím určitej doktríny morálne ospravedlniť realizovanie odmietaných motívov, vidíme, ako sa závisť a nenávisť voči bohatším a schopnejším v marxisticko-leninskej ideológii transformuje do „zákonitosti“ triedneho boja a bojovníci sú vopred morálne očistení, pretože sú v službách pokroku  a sociálnej spravodlivosti pre všetkých...kedysi v budúcnosti. Zatiaľ čo u Marxa, Lenina, Stalina sa očividne významne uplatňovala dynamika závisti a nenávisti a ich transformácií, nezdá sa, že by hrala významnú rolu v udržiavaní ideologických schém u Sášovho otca a u samotného Sášu a jemu podobných: tí skôr  naleteli pozitívnemu emočnému aspektu rozprávky o sociálnej spravodlivosti a o budovaní lepšej spoločnosti. Cítim ale, že je práve u nich v hre ešte niečo veľmi silné a možno podstatné: strach z otvorenia sa sebe, svojmu vnútru a svetu, strach z rôznorodosti a pestrosti života. Strach, ktorý je zdrojom potreby držať sa kognitívnych štruktúr pripomínajúcich bludy, umŕtviť pulz života preťatím spätnoväzbových kľučiek.

  Nesplietam aj ja teraz kognitívne štruktúry, ktoré mi viac či menej zdanlivo umožňujú pochopiť ťažko uchopiteľné? Splietam. A čím viac splietam, tým viac si vážim vynález demokracie a tým viac si tiež uvedomujem, že ju chcem chrániť rovnako energicky ako zdravie človeka.  Tiež si hovorím, že je dobré, že po mnohých desaťročiach máme prezidenta, ktorého si môžeme vážiť. Ja si ho zvlášť vážim, pretože vie o liečebnej sile pravdy a lásky. O lúčavke kráľovskej na sedimenty.

                                                                                                                Jozef Hašto

 

Posledné články od tohto autora