Kontaktné údaje

Pro mente sana s.r.o.
Vydavateľstvo F
Heydukova 27,
81108 Bratislava
Slovak Republic
Zuzana Okáľová
+421 948 094 674
vydavatelstvo-f@vydavatelstvo-f.sk
Rozhovor o homosexualite
f-blog
Napísal Jozef Hasto   
Streda, 18 Júl 2012 04:24

Rozhovor o homosexualite

Otázky kladie: Andrej Bán, redaktor .týždňa

Odpovedá: Jozef Hašto, psychiater a psychoterapeut

21.05.2012

 


Poznámka: Väčšiu časť rozhovoru publikoval Andrej Bán na svojom blogu na www.tyzden.sk 

http://www.tyzden.sk/nazivo-doma/homosexualita-je-orientacia-nie-choroba.html

.onedlho bude opäť Dúhový pochod, ktorý niektorých ľudí poburuje. Aj vás?

Páčil sa mi názor Václava Havla. Keď sa ho pýtali, čo si myslí o Dúhovom pochode, povedal: No keď chcú demonštrovať svoju identitu takým veselým spôsobom, tak prečo nie? To sa mi zdá ako tolerantný, normálny postoj. Snáď by som dodal, že v demonštratívnosti je aj prímes vzdoru, keďže sa cítia ako potláčaná alebo zosmiešňovaná či znevažovaná menšina.

Na druhej strane viem, že aj niektorí homosexuáli a transsexuáli sa hnevajú na tých ľudí, ktorí robia také exhibičné, trochu teatrálne, fašiangové podujatia , vidia v tom znevažovanie problematiky a zbytočné provokovanie, či poburovanie časti spoločnosti a robenie si zlého mena. Asi tam chodia takí, čo zrejme majú potrebu vyjadrovať svoju orientáciu takto demonštratívne a slobodne. Havlov postoj sa mi páči.

.ak aj opomenieme Dúchový pochod, je v odbornej lekárskej verejnosti na Slovensku na túto tému polemika o tom, či homosexualitu chápať ako ochorenie?

Neviem o tom. Viem o kolegoch, ktorí nesúhlasia s názorom, že homosexualita je choroba , prípadne odchýlka, ktorá by sa dala liečiť. Ojedinele sa stretávam aj s opačným názorom. Zdá sa mi, že väčšina akceptuje fakt, že homosexualita bola v roku 1992 vyškrtnutá z medzinárodnej klasifikácie ochorení. Do roku 2009 nebolo úplne jasné, či sa predsa len nepodarilo vypracovať účinný program založený na psychoterapeutických technikách, ktorý by sa dal úspešne používať u homosexuálne orientovaných ľudí, ktorí by si priali  zmenu svojej orientácie na heterosexuálnu.

Takže od roku 1992 sa homosexualita nediagnostikuje ako porucha či ako choroba, ale ako určitá danosť toho človeka, ako určitý typ jeho prirodzenosti, čo ja osobne považujem za správne. Tak ako väčšina populácie je heterosexuálne orientovaná, je tu istá menšina inak orientovaná. Dovolím si určitú , zďaleka nie presnú, analógiu. Podobne ako väčšina ľudí má dominantnú pravú ruku, pravé oko, pravú nohu. A tí ostatní, ľavorukí , ak by sa mali preučovať na pravú ruku, tak  za cenu, že sú nešikovnejší a ak niečo potrebujú rýchlo urobiť, tak aj tak to robia ľavou rukou. Ale späť k homosexualite. Zdá sa, že z 50 percent  dispozícia k homosexuálnej prirodzenosti je daná genetickými faktormi a zvyšok asi súvisí s vnútromaternicovým vývojom. Teda človek sa už zrejme rodí so svojím prirodzeným programom – buď k heterosexualite alebo k homosexualite, prípadne k bisexualite, teda v rôznom stupni aj k homosexualite aj heterosexualite.  A výchova ani iné pôsobenia okolia už na to nevplývajú. Je to „program“ daný pri narodení.

Takže nie je to tak, že by sa niekto z opozície voči svetu rozhodol, že bude homosexuálom. A naopak, že by sa na základe rozhodnutia alebo liečebnej kúry mohol stať heterosexuálom. Liečebné pokusy, ktoré sa v tomto zmysle robili, nevyzneli priaznivo. Skôr sa ukázalo, že došlo k istému zablokovaniu realizácie homosexuálnej prirodzenosti tým, že sa v tých ľuďoch vzbudili pocity hanby, hnusu, alebo úzkosti. U niektorých to následne vyvolávalo depresívne stavy, dokonca sa údajne u niektorých objavovali aj  samovražedné sklony a suicidovali.

Keď sa stretneme s človekom, ktorý cíti, že má homosexuálnu orientáciu, tak úlohou psychiatra a psychoterapeuta je skôr pomôcť tomuto človeku, aby našiel spôsob, ako so svojou orientáciou žiť tak, aby  čo najmenej trpel a čo najmenej spôsoboval problémy ľuďom okolo seba. V individuálnom prípade to môže znamenať asketické zrieknutie sa realizovania svojej homosexuálnej orientácie v reálnom živote, sublimáciu do prosociálnych aktivít alebo uvážlivú „konzumáciu“ svojej vlohy s podobne orientovaným partnerom alebo partnerkou, ak ide o homosexualitu u ženy.

.jedna zo základných výhrad, ktorú majú ľudia z konzervatívneho tábora spočíva v tom, že prirodzené spojenie z hľadiska zachovania rodu je muž a žena, ktorí majú dieťa. Teraz nehovorím o náboženskej argumentácii, no prirodzené – a blízke prírode – je heterosexuálne spojenie, je to záruka zachovania rodu. Čo si myslíte o tomto argumente?

Tu je dôležitá jedna teória evolučných biológov. Zdá sa, že dispozícia k homosexualite zvyšuje šance rodinných príslušníkov, geneticky príbuzných, že budú mať viac potomstva. Pretože homosexuálny jedinec pomôže génom svojich príbuzných, aby sa reprodukovali, množili. On má tendenciu fungovať altruisticky, prosociálne. Takže to má pozitívny dopad na prežitie pokrvne príbuzných . To je jedna z hypotéz z hľadiska evolučnej genetiky. Pričom je tiež možné, že niektoré z génov  uplatňujúcich sa pri vzniku homosexuálnej orientácie , môžu u pokrvných  heterosexuálne orientovaných príbuzných skvalitňovať starostlivosť o potomstvo.

.z hľadiska celku, pokrvnej rodiny je to zrejme tak. No nie z hľadiska, že by pokrvný homosexuálny pár mal byť rodičovským párom, ktorý vychováva potomstvo, nie?

To už je druhá vec. To už je politické rozhodnutie. Či je to „ošetrené „ zákonom.  Tí ľudia totiž, aj keď majú homosexuálnu orientáciu, môžu túžiť po možnosti starať sa o výchovu napr. adoptovaných detí. Môžu mať tendenciu mať spoločne vychovávané dieťa. Napríklad lesbičky, ktoré túžia po dieťati, to potom niekedy riešia tak, že sa buď jedna z nich nechá umelo oplodniť, alebo prípadne si vybavia jednorazový sexuálny kontakt s mužom v nádeji, že otehotnejú.

Na túto tému existuje krásny holandský film  Antónia. No a muži homosexuáli takisto môžu mať túžbu mať dieťa, o ktoré sa budú starať. Potenciál môže byť u nich rovnako dobrý, alebo niekedy aj kvalitnejší, ako v niektorých heterosexuálnych rodinách. Vie sa, že až štvrtina heterosexuálnych rodín týra svoje deti. Emočne, fyzicky, prípade aj sexuálne. Čiže heterosexualita rodičov nie je zárukou, že dieťa bude mať dobré prostredie pre svoj vývoj. A z toho, čo sa zatiaľ vie o tých deťoch, čo boli adoptované homosexuálnymi pármi, sa nezdá, že by ich to narušilo v ich sexuálnom vývoji.

.na Slovensku to ani nie je možné.

Legislatívne to nie je možné, no reálne sa to deje. Trebárs lesbické páry to realizujú.

.dôležitý je aj sociálny kontext. V prostredí, ktoré tieto veci toleruje, alebo ich dokonca podporuje (veľkomesto) to bude iné ako povedzme na oravskej dedine. Nebudú tie páry traumatizované ani stigmatizované, páry ani deti.

Je to tak, čím menšie mesto alebo dedina, tým horšie. Ľahšie sa takto orientovaní ľudia „stratia“ vo veľkomeste. Niektorí sa aj kvôli tomu sťahujú, aby boli vo väčšej anonymite.  

.stretli ste sa ako psychiater počas svojej praxe s tým, že v rámci duševných ochorení bola homosexualita významným faktorom problémov pacienta? Ako sa to dalo riešiť, prípadne liečiť?

Budem hovoriť veľmi neurčito, aby nebolo možné nikoho identifikovať. Existujú prípady, kedy mladý muž nechce akceptovať svoj sklon, že sa mu páčia muži – a má denné predstavy aj nočné sny s nimi. Bojí sa toho, bojí sa aj odmietania zo strany spoločnosti, aj zo strany vlastnej rodiny, matky, tají to. A ožení sa. Snaží sa to tajiť aj pred manželkou. Má potom problém so sexuálnym kontaktom. Je ho schopný iba tak, že si predstaví pritom muža. Lebo ľudská predstavivosť je veľmi dobre vyvinutá, je to takto možné. Ale tí ľudia obvykle trpia, že sa pretvarujú, že vlastne nie sú pravdiví ohľadom svojich vnútorných pocitov.

Keď sa stane, že žena sa zamiluje do homosexuálneho muža a ten jej to povie, ako je to s ním, tak často mnohé ženy neveria tomu, že je to osudové, že sa to nedá „prekonať“ – a majú tendenciu uveriť, že svojou láskou a prístupom to dokážu zmeniť. Ale, bohužiaľ, nedá sa očakávať, že by to fungovalo. Výsledkom môžu byť pocity sklamania alebo pocity viny na jednej či druhej strane.

.vôbec to nefunguje? Nie sú doložené prípady, že sa to podarilo?

Neviem o nich. Existuje ale aj tzv. homosexualita zo zábran, pri ktorej  je realizovanie heterosexuálnej vlohy blokované neurotickými zábranami, napr. spôsobenými psychickými traumami s ľuďmi opačného pohlavia, prípadne negatívnou identifikáciou s rodičom rovnakého pohlavia. V týchto prípadoch by asi láskyplný vzťah mohol spriechodniť dosiaľ zablokovanú heterosexualitu. Ja ale nemám klinickú skúsenosť s takýmito prípadmi.  A aby to nebolo všetko také jednoduché...., musíme počítať aj s možnosťou bisexuálnej orientácie. Pre takto orientovaného človeka môže byť  ľahšie vzdať sa realizovania homosexuálnej komponenty.

Okrem vyhranenej heterosexuality a homosexuality, teda existujú aj rôzne stupne bisexuality. Niektorí ľudia sú „v strede“, dokážu žiť s mužom aj so ženou. Potom napr. manžel má milenca, čo manželka akceptuje, bývajú dokonca v jednej domácnosti.

Ale vráťme sa v vyhradenej homosexualite. Myslím si, že v tomto je katolícka cirkev, ktorá inak podporuje mnoho dôležitých hodnôt pre život jedinca a spoločnosti, v tejto konkrétnej oblasti dosť doktrinárska a v podstate prispieva k stigmatizácii týchto ľudí, ktorí majú inú prirodzenú sexuálnu orientáciu. Cirkev mala v dejinách problém akceptovať aj evolučnú teóriu.  – Je to trochu čudné, ako keby taká orientácia niekoho ohrozovala. Neohrozuje nikoho, pokiaľ je homosexuál ohľaduplný voči potrebám a orientácii druhých.

.a čo argument, že ohrozuje rodinu? Prirodzený zväzok muža a ženy?
Nazdávam sa, že neohrozuje. Ako som sa už zmienil ukazuje sa, že príbuzenstvo homosexuálne orientované má lepšie podmienky na výchovu detí, majú viac potomstva. A tým, že takto založeným ľuďom neodčerpáva energiu starostlivosť o vlastné deti, sa viac môžu venovať pre spoločnosť prospešným aktivitám.

.to áno, lenže konzervatívci hovoria, že to je zlý príklad, vidieť spolu dvoch mužov alebo dve ženy.

V čom?

.ich to poburuje.

Ale to je ich subjektívny problém. Prečo ich to poburuje? Prečo by malo vyhraneného heterosexuála poburovať, že niekto je homosexuál? Nemajú náhodou trochu strach, že sami majú homosexuálnu tendenciu a neprojikujú to do okolia ako niečo ohrozujúce? Dokonca aj jasný heterosexuál sa môže cítiť ohrozený homosexuálmi, ak sa bojí aj svojich nežných, úplne bežných emócií voči jedincom rovnakého pohlavia. Okrem toho, oveľa častejšie sa stretávame s eroticko-sexuálnym správaním heterosexuálov na verejnosti, ktoré dosť často pôsobí nemiestne.

Homosexuáli trpia kvôli tomu, že sa stali menšinou nie z vlastnej vôle, nie z vlastného rozhodnutia. A niektorí s tým celý život zápasia a nerealizujú nikdy homosexuálny vzťah. Ostane to na úrovni snívania, denného alebo nočného. Možno niektorí idú aj do profesií, ktoré si vyžadujú obetovanie sa. Môže ísť aj o duchovných, vzácne rodených umelcov, atď.

A potom ďalšia vec. Homosexualitu by sme si nemali predstavovať iba ako tendenciu k sexuálnemu kontaktu s človekom toho istého pohlavia, ale má všetky škály toho, čo poznáme aj pri heterosexualite. Páči sa nám niekto, oceňujeme estetickú stránku toho človeka, spôsob jeho chôdze, to ako rozpráva, sme schopní sa zamilovať, tvoriť, zaujímať sa o druhú osobu. A to, že niektorí majú tendenciu k rýchlym krátkym sexuálnym kontaktom je iba jedným zo spôsobov, ako sa s tým vyrovnávajú: boja sa hľadať stabilný vzťah. Ale to poznáme ako problém aj u niektorých heterosexuálov.

.máte zo svojej praxe doložené prípady, že to tých ľudí tak poznamenalo, zápas so svojou orientáciou a s predsudkami okolia, že sa u nich vyvinuli vážne psychické problémy?

Áno, depresie, prípadne alkoholizmus kvôli nezvládaniu vnútorného napätia, kvôli rozladám, kvôli strachu. Najvážnejšie boli prípady pokusov o samovraždu. Spomínam si napr. jedného pacienta po pokuse o samovraždu. Tajil svoju orientáciu pred okolím i príbuznými. Nevedel to ďalej znášať, takú tú falošnosť, predstieranie, že je niekto iný, než v skutočnosti je. Iní pacienti boli na pokraji samovraždy. Viacerí homosexuáli mi povedali, že veľmi ocenili, keď po revolúcii televízia robila nejaký šot o tejto téme a jeden poslanec redaktorov nasmeroval na mňa. Vyjadril som sa veľmi otvorene, čo vzbudilo znepokojenie u časti populácie, no homosexuáli mi boli vďační. –Ešte sa vrátim k metafore o stranovej dominancii.

Dakedy bola tendencia k hodnoteniu, že ľavá ruka je „zlá“,  „od diabla“ – bola tendencia preučovať ľudí na pravú ruku.

Za Hitlera brali homosexualitu ako mor, ako keby sa  mohla šíriť ako infekčná nákaza, čo je nezmysel. Najprv homosexuálov sterilizovali dobrovoľne, potom nedobrovoľne, až končili v plynových komorách.

 

.ak by sme vzali do dôsledkov názory poslanca Štefana Kuffu a homosexuál na Slovensku by sa chcel dať liečiť, tak mohol by sa vôbec? Ako by mal postupovať lekár?

Človek, ktorý má jasno v tom, že je homosexuál, má erotický záujem o osoby rovnakého pohlavia (samozrejme nie všetky, aj heterosexuálnemu mužovi sa páčia len niektoré ženy), obvykle považuje svoju orientáciu za niečo pre neho prirodzené a väčšinou nemá záujem o preorientovanie na heterosexualitu. A naviac nie sú všeobecne prijímané a presvedčivé dôkazy, že by existovala  nejaká účinná metóda, ktorá by k takejto zmene orientácie viedla. Lieky, hormóny, kastrácie, môžu len znížiť  silu sexuálneho pudu, ale nie orientáciu. Preorientovanie pomocou psychologických metód, ktoré sa do r. 2009 považovalo za nádejné, sa pri dôkladnejších hodnoteniach ukázalo ako problematické. Dochádzalo k vnútornému obsadeniu homosexuálnej orientácie strachom, hanbou, prípadne hnusom, stigmou, čo zvyšovalo riziko depresií a pravdepodobne aj suicidality, takže napr. Americká psychologická asociácia neodporúča svojim 150 000 členom  aplikovať takúto „preorientavávaciu“ procedúru u ich klientov.

.mal by teda lekár takého človeka poslať preč s tým, že mu nevie pomôcť, lebo nie je chorý?

Nie, mal by mu čestne povedať, aké sú výsledky  analýz takýchto pokusov o preorientovanie. Že tam, kde došlo k veľkej snahe potlačiť orientáciu to niekedy vyústilo do vážnych psychických problémov. Je to teda orientácia, s ktorou sa človek rodí a mal by sa pokúsiť ju realizovať tak, aby neubližoval sebe ani iným ľuďom. Niekto sa možno rozhodne  pre askézu a vloží svoju energiu do spoločensky cenených aktivít.

Ak sa homosexuál  alebo lesbička rozhodne  prestať tajiť svoju orientáciu, musí brať do úvahy, že menšie sídla, vidiek, môžu takého človeka až týrať, môžu tam byť až takto silné predsudky. Platí to aj pre inak liberálne Holandsko. Postoje na vidieku tam ostro kontrastujú s liberálnym Amsterdamom. Spomínam si na prípad mladého homosexuálneho chlapca, ktorý sa pokúšal o samovraždu, pretože sa mu vysmievalo okolie, ktoré sa dozvedelo o jeho túžbach. Občas sa mu dostala aj bitka. Prvý reálny dotykový homosexuálny kontakt mal s duchovným, ktorý ho viezol ako stopára. Chlapec prežíval mnoho vnútorných i vonkajších konfliktov, ktoré sa pokúšal rozpúšťať alkoholom, až sa stal závislým od alkoholu. Napokon akceptoval aj on aj jeho rodičia  jeho orientáciu a snaží sa abstinovať od alkoholu.

Snáď na záver nášho rozhovoru by som dodal, že  my, heterosexuálna väčšina ( cca 95% obyvateľstva),  sa naozaj nemusíme obávať homosexuálne orientovaných ľudí ( cca 5% obyvateľstva). Homosexuálne orientovaná menšina nie je žiadnym faktickým rizikom pre stabilitu heterosexuálnych párov. Heterosexualita je pevne kódovaná, rodíme sa s heterosexuálnym programom. Svedčí pre to štruktúra hypotalamu, evolučne pomerne starej časti mozgu.

 

Posledné články od tohto autora